„Pomoc dobrým ľuďom“

 

 

Na desiatky metrov okolo mňa nebolo ani živej nohy, len smrad a chudoba akoby zožierajúca celé predmestie tohto už beztak zničeného mesta. Prechádzal som popri dávno opustených budovách, porozbíjaných autách a ani len nepomyslel na to, že v takomto nehostinnom prostredí by niekto mohol žiť.

Zrazu som začul tichý vzlyk. Vynáral sa kdesi z útrob domu, ktorý sa už v tejto chvíli na dom veľmi nepodobal. Len sťažka stojace základy neomaľovaných stien. Porozbíjané okná a dvere doslova vytrhnuté z pántov v kombinácii s týmto vzlykom šíriacim sa ulicou takmer bez oveny  mi pravdupovediac naháňali strach.

No nepochopiteľná zvedavosť ma tiahla dnu, ako keby sa kdesi v tomto opustenom dome ukrýval magnet. Prekročil som prah,  pod nohami mi prasklo sklo z rozbitého okna po mojej pravici. Pomaly som sa rozhliadol. Vnútro domu nebolo o nič krajšie, ako jeho zovňajšok. Ba naopak, prázdne injekčné striekačky povaľujúce sa sem a tam. Zhnité kúsky jedla a fľiaš vína už dávno po záruke, z ktorých sa mi dvíhal žalúdok, dodávali tomuto miestu nepeknú mienku. Zdalo sa mi, že akoby niečo chcelo týmto všetkým podvedome povedať: „Toto je chudoba, miesto pre tých, ktorých život sa stal už len zlou spomienkou.“

No na moje veľké prekvapenie tomu tak nebolo. Akonáhle som vkročil do ďalšej izby, do očí mi udreli stovky dolárov porozhadzované po zemi.

„Toto miesto je naozaj čudné“ ,  pomyslel som si  a podišiel k zožltnutým peniazom. Zohol som sa a zodvihol jednu z bankoviek. Zožltnutý a premočený kus papiera sa mi zavlnil v ruke a ja som ho pustil späť na zem...

„Ach..ch“

Zasa ten istý vzlyk, čo predtým na ulici, no tentokrát o mnoho zreteľnejšie.

„Už nemôžem byť ďaleko“ ,  pomyslel som si a bez váhania sa rozbehol hore schodmi na druhé poschodie. Zrazu sa predomnou objavili zamknuté dvere.

„Je tu niekto?“ so strachom i odhodlaním v očiach som pristúpil bližšie a nazrel dnu cez štrbinu na dverách. To, čo som uvidel cez úzky priezor medzi mnou a vedľajšou izbou, úplne zmenilo moju mienku o tomto prekliatom mieste.

„Pomóc..!“  spoza dverí sa ozval neznámy hlas..

Dostal som strach. Bleskurýchle som sa otočil a vzal nohy na plecia. Vybehol som von a na smrť vydesený hľadel na okolité budovy zdevastované časom i ich návštevníkmi. Sekundy sa zrazu zdali ako minúty, čas sa skoro nepohol z miesta. Ostávali mi len dve možnosti. Buď odídem preč a zabudnem na všetko, čo som doteraz videl, alebo sa vrátim späť a budem čeliť svojmu osudu zoči- voči. Po niekoľkých minútach strávených na predmestí som sa napokon rozhodol ísť dnu. Pomaly a obozretne som vyšiel na druhé poschodie a takmer bez problémov vykopol spráchnivené dvere. Vtedy som pocítil závan neznesiteľného smradu. Odporný puch mi vhnal slzy do očí a ja som bol nútený zapchať si nos. Vkročil som do izby.

Oči mi hneď skĺzli na osobu v kúte. Pri radiátore napoly sedel, napoly ležal takmer mŕtvy muž. Prepotené, dotrhané, „scandravené handry,“ ktoré mal na sebe sa nedali  nazvať oblečením. Dlhá čierna brada a ešte dlhšie fúzy.Videl som zúboženého človeka, no a jediné, čo ma v tej chvíli napadlo povedať bolo: „Ste v poriadku?!“

Odpoveď na moju otázku  nebola priam pochopiteľná, ale čo som asi mohol čakať od toho desivého stelesnenia chudoby.. ?

Krátke a vístižné: „Uh.. ah.!“ mi muselo stačiť..

Zrazu sa muž pohol. Natočil ku mne ruky a ja som si až vtedy všimol, že je priviazaný o radiátor, pri ktorom sedel. Rýchlo som k nemu pribehol a rozviazal ho. Hrubé lano sa odvinulo z krvavého zápästia  a muž povzdychol. Pomohol som mu vstať a oprášil ho od špiny a prachu, ktorý pokrýval takmer celé jeho telo.

„Vodu...“

Tíško šepol a oprel sa o stenu. Hneď som z ruksaka na mojom chrbte vybral fľašku s vodou a dal mu napiť. Muž po dúškoch vychutnával moju sódovku a potom... Potom som sa ho spýtal:

„Prečo ste tu vlastne boli priviazaný..?“

A vtedy muž začal dlhé rozprávanie, akoby sa mi spovedal z jeho hriechov.

„Volám sa Markus.  Markus Rowland. A som tu zavretý už celé tri mesiace. Každý pondelok mi donesú jedlo a pitie  a potom zasa odídu..“

„Kto odíde? Kto sú to??“ -napäto som očakával odpoveď sediac rovno vedľa neho.

„To sú ľudia, rovnakí ako ja, no predsa lepší.“

Uprel pohľad k zemi a z oka mu spadla slza.

„Na svete sú aj horší.“

Potľapkal som ho po pleci. No muž nahnevane zhodil moju ruku z jeho pleca  a zasa zdvihol pohľad.

„Vieš , chlapče. Bol som úspešný obchodník. Mal som rodinu, krásnu ženu a deti. No všetko sa zmenilo..“

„Prečo ?“ Domáhal som sa odpovede aj napriek tomu, že tento muž bol zúbožený nielen fyzicky, ale aj psychicky.

„Vieš, peniaze sú dobré, dokonca potrebné, no ako sa hovorí: Všetkého moc škodí.“

Už som sa nepýtal, len nemo čakal na ďalšiu vetu. A hľadiac do jeho smutných očí sa sám seba pýtal , či ju vôbec chcem počuť.

„Ako som chodil po ulici v drahých oblekoch a býval vo vile. Začal som si viac všímať tú spodnejšiu vrstvu, závistlivo sa dívajúcu na mňa kdesi zo zeme. Jedného dňa som si povedal: Pomôžem im!!! Zorganizoval som veľkú charitu. Ľudia, celebrity z celého sveta chceli prispieť na týchto chudákov. A zrazu toho bolo až moc. Peniaze ma skazili, viac než čokoľvek iné na tomto svete..

Vieš chlapče ,cigarety sú zlé, ničia ťa, alkohol ťa zúboží, ale peniaze. Peniaze sú jed, sú ako droga, ak ich nemáš, chceš ich. Ak ich máš, chceš ich mať viac.. a viac.“

„Čo si preboha urobil?!“ v okamihu som zabudol na formality i na slušné mravy.

„To, čo som urobil, som urobil, teraz za to právom pykám.!“

„Ale čo?!!!!“  skríkol som.

„Tie peniaze som si nechal, zrušil som charitu a bezdomovci nedostali nič. Raz večer ku mne prišli a...“

Viac som už nechcel počuť..!

Postavil som sa zo zeme a ani sa len neobzrel, tento človek sa mi doslova zhnusil.

„Chlapče, dám ti 100 000 dolárov, ak mi pomôžeš dostať sa odtiaľto.!“

Opäť som sa otočil k nemu, pozrel mu do očí a  nahnevane odmietol jeho ponuku:

„Nechcem tvoje peniaze!!!“

Odpľul som vedľa neho na znak odmietnutia a povýšenecky sa odobral preč. Zbehol som dole schodmi a potom sa vybral preč po ľudoprázdnej ulici. Pred očami sa mi ako veľmi škaredý film premietalo celé toto stretnutie a ja som úplne zabudol, prečo som sem vlastne prišiel.

Už to pre mňa nebolo podstatné. Jediné na čo som myslel bolo:

Aby som nikdy v živote neurobil podobnú hlúposť, ako on.

---

              

       Keby bolo keby.....

Bolo tiché a pokojné jesenné popoludnie, vysoko na obzore svietilo žiarivé slnko predierajúce sa cez malé sivé mračná tiahnuce sa po pred neho. Všetky deti sa hrali na školskom ihrisku, zatiaľ čo Oto sedel doma. Von sa mu ísť nechcelo, radšej si zahral splinter cella...

„Joooo,.... !“ Oto víťazoslávne skríkol, keď napokon prešiel aj posledný level. Na obrazovke sa zjavila malá ikonka s nápisom „gratulujeme vám, prešli ste túto hru“. Nebol tým veľmi nadšený,  čakal , že na konci bude aspoň nejaké poriadne krvavé videjko, na ktorom by si popásol oči. No to tam nebolo a on od hnevu tresol po stole. Potom sa oprel  o modrú ošúchanú stoličku, na ktorej doteraz sedel. Nebola veľmi pohodlná, no na pomery, aké vládli v jeho rodine to bolo postačujúce. Aj napriek tomu, že neboli multimilionári, sa nemal na čo sťažovať. Mal všetko, po čom mu srdce túžilo, chcel počítač, dostal ho, chcel mobil, mal ho....Vypol hru a praskol si krk do obidvoch strán. Otove  tvrdé kosti spraskali, ako suché konáre a on pocítil úľavu. Zrazu sa dvere do neveľkej izby rozleteli a do miestnosti vstúpila jeho mama.

„Nemohol by si ísť pre malú.....?“

Jej výraz v tvári hovoril za všetko, ona sa ho nepýtala, ani ho neprosila... bol to zašifrovaný rozkaz. „No hej, už idem“ rozhorčene zamrmlal a cez plecia si prehodil sivú kožušinovú mikinu. Podišiel k malému okrúhlemu stolíku v strede izby a napil sa z pohára  položenom na ňom . Dychtivo prehĺtal dúšok za dúškom a napokon ho položil späť na stôl.

„Ešte z toho budem piť!“

Dodal, pretože si všimol, že už ho Adriana chce zkritizovať. Adriana, jeho mama bola náladová osoba, rada sa pobavila a mala rada hudbu... bola úplným protikladom jej manžela, ktorý si namiesto zábavy s priateľmi ľahol do postele a počúval omšu, alebo išiel pracovať von. Oto vošiel do miestnosti vedúcej do kotolne ,vybral  zeleno- -čierne topánky s bielou podrážkou a vyrazil von. S rukou vo vačku si vykračoval cestou stredom dediny a popritom počúval pesničku, ktorá mu hrala z mobilu vo vačku. Po chvíľke cesty dorazil až k škôlke a od školy ho delilo sotva sto metrov. Zrazu pri bráne  zbadal dievča. Pôvabná ,asi sedemnásť ročná baba sa mu veľmi zapáčila, mala štíhlu vytiahnutú postavu, no nechýbali jej ani oblé sexi krivky. Zmyselné pery a hnedé oči ho upútali natoľko, že skoro zabudol, kam ide. Pozrela sa naňho a on bol  ako v siedmom nebi, no bál sa ju osloviť.Radšej pokračoval ďalej v ceste do školy. Vybral svoju sestru a vracal sa domov . Napätý čakal, že tam ešte bude stáť a on si popasie oči a možno aj niečo viac. Pomaly sa blížili k bráne a adrenalín v jeho tele neuveriteľne stúpal. No zrazu sa jeho vzrušenie zmiernilo. Na zastávke už nebolo ani živej nohy. Smutný sa vracal domov a stále rozmýšľal, čo by sa stalo, keby ju oslovil, no vtedy už bolo neskoro......