Otakar Kohút je žiak 9. ročníka a okrem toho,že rád hrá basketbal,  píše poéziu, prózu, ktoré veľakrát chytia čitateľa za srdce. Vážim si toho,že  mi svoju tvorbu zveril a s jeho súhlasom budem jeho literárne práce postupne uverejňovať na  stránke školy.

Že má talent, posúďte sami!

                                      

                                          MAMA

Nadýchnuť sa posledný raz.

Dobiť silu, čo treba zas

a vrátiť sa k tomu,

čo dávno je stratené.

 

To už nedá sa.

Už čas vypršal!

 

Roky sťa voda utiekli.

Spomienky zobral si čas,

zlé časy prišli pre mňa si zas

a krásne chvíle do temnôt odvliekli.

 

Mňa zajali do tmy

sťa plameň knôt sviece.

Mne prestali plniť sa sny.

Ostalo len tmavé vrece,

čo všetko zlé uchová

na veky vekov

a moje činy uschová

pred zrakmi svetov....

 

Už cesty späť niet,

už cúvnuť sa nedá,

už rúca sa svet,

no zachrániť sa, beda!

 

Teraz už len jediný tvor

na zemi jestvuje,

teraz už len jediná duša

cestu ti zvestuje!

 

A tým východiskom

len jediný človek je,

jediná žena, na zemi jestvuje,

čo stane sa tvojim svetlom v tme-

A tým je tvoja mama!

 

Keď aj posledná svieca dohorí

a ty ostaneš v tme,

ona vždy pri tebe bude stáť.

 

Keď ocitneš sa v neznámom pohorí

ona láskou ťabude hriať.

 

Ona jediná pri tebe zostane stáť

v dobrom i zlom,

tak ver, že nemusíš sa báť,

že môžeš spať v pokoji.

Mama aj v najťažšej skúške obstojí!

 

---

 

                                              Dva mínus jeden

Krvavé slzy v očiach,

a na perách hustý dym,

zlo vlečúce sa po nociach,

pomaly ničiac nerozlučný tím..

 

Tichá, no ničivá skaza,

pohlcujúc teplý plameň duší,

ako táto chladná fráza

smútok stratenému človeku,

votrel sa do uší.

 

Poslednýkrát

uzrieť dvojicu ľudí,

čo nerozlučne stoja v búrke,

vidieť, ako bezducho blúdi,

dlaň šmátrajúca po ruke.

 

Ticho dusiť žiaľ v hĺbke duše,

zakrývať tvár si maskou,

len to ostáva človeku,

čo porazený bol láskou....

 

---

Lovenet

Láska cez rp je jediné,

čo mám... 

Vždy, keď ťa vidím,

zlá nálada ma prejde

a ja sa usmievam :D

 

Sladké slovká v čiernych vetách

sú jediné ,čo ti dám...

No aj keď dotknúť sa ťa nemôžem,

viem, že nie som sám!

 

Dal by som ti modré z neba

za jediný dotyk tvojho tela, teba!

V mojich snoch ťa vídam stále...

aj keď šance dostať sa k tebe sú veľmi malé...

 

No ja verím, že raz sa to stane...

 

 

A ja sa dotknem tvojej dlane.

---

 

Beznádej

Keď padne všetko v čo veríš,

a miesto, kam mieriš

stane sa navždy stratené...

 

Keď nastane tvojho slnka zatmenie,

a ty nebudeš vedieť, ktorou cestou sa vydať,

kam ísť,

ku komu sa pridať?

 

K tým dobrým, či zlým,

ktorý je ten správny tím?

Ktorou cestou ísť?

 

Nevieš!

 

Tvoj cieľ sa stráca

a tvoje cesty sa navzájom križujú,

si sám sebe zradca,

a všetky veci tvoje šance znižujú.

 

Teraz ostávaš sám,

v tichu a beznádeji vlastných činov,

teraz hovoríš si: ja to dám!

No všetky cesty sú zatarasené špinou.

 

Špinou tvojich skutkov,

tvojich hriechov,

neprejazdné sú tieto cesty,

vedú tam,

kde končí sa tvoj vesmír,

 

Ty prišiel si až sem...

sem, kde len ničota ťa čaká...

Kde nedá sa zohnať pomoc dáka,

kde nepomôže ti žiaden tvoj vnem!

Ty prišiel si až sem...

 

Tu stretávaš sa s osudom svojim,

tu stojíš pred súdom božím,

tu odpykáš si krutý tvoj trest za svoje činy,

a budeš to ty, nie nik iný...!

 

---

      Escape    

      Ja hľadal som zámok,

až kým nestratil som kľúč,

ja čakal som zázrak,

no teraz je už všetko fuč!

Urobiť krok dozadu,

utiecť preč,

zastať, obzrieť sa

už nieje cesta späť.

 

Tú zahatili spomienky,

ju zničili kroky v pred.

Ja zničil som cestu späť,

mne zrútil sa celý svet.

 

Tak teraz bez života

píšem ďalší riadok

Mne teraz zlý krok

zničil nájdený zámok.

 

Už vrátiť sa nedá,

čas sa kráti,

už cieľ mám na dosah

no ja chcem sa vrátiť!

 

 

---

 

                     

Môj svet

Som topiaci sa v člne,

čo pokojne klesá na dno mora.

Som človek, čo krvou napísal,

ktorého myseľ chorá,

vytvorila z bezvýznamných znakov toto dielo.

 

Dielo, čo svetlo sveta neuzrelo

a ani neuzrie,

dielo, čo nikdy neumrie, ako ja...

utopený v hneve,

bez pokoja.

Potupnou a trápnou smrťou..

 

Ako vidíte som na dne,

človek, čo stojí na útese

a čaká, čaká,

kedy spadne.

 

Spadne a stratí nádej,

spadne ešte ďalej ako sa dá,

na dno mora, ktoré dna nemá

a bude padať ďalej.

 

Ja už dávno nepatrím medzi tých,

čo myslia si, že pomoc je kdesi hore,

tých, čo hľadia do nebies..

Za mnou zatvára sa more!

 

Nepriehľadná voda,

objíma moje hriešne telo,

nesúdi ma za moje skutky,

nevníma moju vinu,

bez rozdielu od iných,

utápam sa v svojich

činoch.

 

V mori bez dna.

Kde len padať sa dá stále nižšie..

a byť k smrti bližšie a bližšie...

 

Už koniec môj sa blíži,

môj pád je už na dosah ruky,

no tento svet ma nechce,

ja nepatrím do raja,

ja neuzriem kvetou života puky.

 

Som klamár,

ktorého klamstvá sú

pravdou,

som korisť,

vhodená medzi hadov..

 

Môžem ísť kam chcem,

no východiska niet,

ja nikdy neumriem,

v boji nepadne môj svet.

 

Zavretý v krabičke od zápaliek,

vyrobenej z vlastnej básne,

zatvorený v nekonečnom vesmíre,

bez výhľadu na svet.

 

Toto sú moje myšlienky,

toto je moja duša,

teraz hľadíte na človeka, čo

oklamať sa vás pravdou skúša...

 

Ja chcel by som lásku,

človeka, čo zdieľať bude moje city,

no najskôr musím nájsť sám seba

a nebyť opitý,

 

nebyť na mol po prehltnutí

poslednej sliny,

byť pokojný,

keď iba náhrobok s mojim menom bude vytŕčať z hliny.

 

Táto báseň

sentimentálna,

depresívna,

pravdivá,

dúfam, že otupila vaše zmysly,

že chápete zákony sveta,

v ktorom neplatia pravidlá!

 

V mojom svete,

raji pospájanom z klamstiev,

v raji, v ktorom cítiť sa dá,

len ako malá čierna bodka v jednej z tisícich viet,

toto je môj svet...!

 

---

 

Noc snov

 

Noc tmavá, ako čierny závoj zahalila celý svet,

jediné, na čo som myslel bolo: „ako utiecť preč".

 

Pred kým?

Pred čím?

 

Nevedel som, nechápal som,

no myšlienky temné, sťa noc

ovládli ma, získali nadomnou moc

Nemohol som pustiť z hlavy, nemohol som zabudnúť

Na ten krásny okamih, na tú dlhú púť

Keď prechádzal som tmavým mostom,

čo viedol do neznáma

Ja uvidel som dievča krásne

a bozkával ju až do rána

 

Prekrásne chvíle,

tie chvíle snov,

Ja prešiel som za ňou celé míle

Ja opustil svoj domov...

 

Ráno krása utíchla,

ja zobudil sa sám

ona kamsi utiekla,

no ja nevedel kam....

 

 

---

 

Okamih prázdna

Bez teba už ani nadýchnuť sa poriadne nedá,

bez teba do života vtiera sa mi samota a bieda.

 

Si jediný záchranný bod v celom šírom mori,

si plameň, čo nikdy nezhasne,

čo večne v srdci horí.

Pre mňa si ako symbol spásy,

tvoje oči naberajú štvrtý rozmer krásy.

Sú ako svetlo v tme,

čo smútok vždy zhasí,

tvoje telo dokonale vystihuje pojem krásy.

 

Už naozaj neviem,

ako vyplniť nekonečnú dieru v hrudi,

bez teba ma každá činnosť nudí,

bez teba aj lúč slnka studí.

 

Tak opäť svetlo na mňa vrhni, prosím,

ja ťa stále v srdci nosím.

No tak vráť sa, prosím!

 

---

 

Neprebudený cit

   Sekundy bežia

a ja sa strácam,

k zabudnutým veciam

sa v okamihu vraciam.

Už nevnímam ten úžasný jav,

ako plynie čas,

moje srdce bije len pre túto sekundu

a ja vraciam sa zas.

 

Sedím na sedadle

v kabínke pilota,

sedím v tomto lietadle a

hrám hru s názvom ruská ruleta.

 

Zvádzam bezvýznamný boj s osudom,

poháňaný silným pudom... láskou.

Snažím sa zachytiť jedinečný pach tvojich vlasov,

moja ruka prehŕňa sa nimi,

sťa roľník poľom klasov.

 

Vnímam tvoju krásu

nepoznaným zmyslom,

cítim kúsok náklonnosti,

v tom pohľade kyslom.

 

Viem, že nie som ti ukradnutý,

tak prečo neoživiť

pocit dávno zabudnutý,

ten pud silnejší než hocijaká zbraň...

 

Alebo, žeby celkom zabudla si naň?

Žeby zamrel tento kúsok šťastia v tebe

a ty nechceš viac cítiť moju dlaň?

 

„Nie! Tomu neverím!“

pomyslím si,

a trpko sa zaškerím,

akoby chcel som skryť obavy z hĺbky duše,

zmiesť zo seba pocit,

čo ustavične moje srdce kúše.... : (

 

---